Text:

Evanjelium podľa Matúša 8, 5-7

Je to veľká vec, keď cesta k Ježišovi Kristovi sa stala našou cestou. Keď sme si ju mohli vnútorne privlastniť. Ožilo nám pritom srdce. Bolo premenené. Kráčame za Kristom vytýčenou cestou Božieho Ducha, pretože mŕtva litera Písma sa pre nás premenila na živú, a z nášho vnútorne mŕtveho človeka sa stal živý. Z občana tohoto sveta sa stal občan nebeského kráľovstva!

Teraz je už vo svete len na návšteve. Je hosťom, anjelom. Asi takým anjelom, akými boli traja anjeli, ktorí navštívili Abraháma. Asi takým anjelom, ako boli dvaja anjeli, ktorí navštívili Lóta. Asi takým anjelom, ako bol anjel, ktorý zvestoval svetu dobrú zvesť.  „Narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán.“ (Lukáš 2,11). Totiž: sme anjelmi Božieho Slova. Sme vyslaní Bohom Otcom medzi ľudí s Jeho správou. Prichádzame odinakiaľ. Z neba, z nebeského kráľovstva. Z Jeho krásy, mesta, vzťahov, z jeho domova. Tam sme doma. Sme tam – a súčasne tam stále putujeme.

Napriek tomu, že nie sme zo sveta a nestotožňujeme sa s cieľom ducha tohto sveta, stále sa k nám niekto zo sveta a jeho kráľovstva priblíži. Je k nám pritiahnutý Božím Duchom. Vie o tom? Vie i nevie. Často vie, že nad nami žiari Slnko spravodlivosti (už nie Slnko-rímsky cisár), ale rovnako často nevie, odkiaľ sa tam vzalo a ako. Neraz vie, že je to Ježiš, ale na druhej strane: Nevie, že je to živý Ježiš. Predpokladá, že ide o politického, kultúrneho, ekologického, sociálneho a napokon náboženského Ježiša. Preto človek zo sveta hľadá pri svedkoch Ježiša Krista práve tieto veci. Dajte nám v mene Ježiša a jeho politiky politickú moc, dajte nám v mene Ježiša a Jeho kultúry dobrý vhľad do krásy sveta a života, dajte nám v mene Ježiša a Jeho zmyslu pre prírodu a pre zem schopnosť náš život a život spoločnosti zvládať ekologicky. A napokon: keď ste prenikli do tajov Ježišovej medicíny, povedzte potrebné formulky a dajte nám v mene Ježiša zdravie.

Akokoľvek, takýto človek zo sveta hľadá aj pri Ježišovi Kristovi a Jeho svedkoch v prvom rade uznanie pre svet. Chce byť vo svete opäť doma! Včera bol zrazený pozemskou mocou, dnes chce byť obdobou tejto moci Kristom pozdvihnutý. Včera bol nekultúrne znehodnotený, dnes chce byť tým istým charakterom pozemskej moci kultúrne prijatý. Včera bol postihnutý prírodnou katastrofou, dnes chce byť silou obnovenej starej zeme vrátený do lona pokojnej prírody. Či nie je napísané, že Ježiš utíšil búrku na mori? A ako ju utíšil? Určite tak a preto, aby na tejto zemi už vládli pre človeka vhodné a prijateľné ekologické podmienky. Aby vrátil svetu a zemi, aby vrátil prírode jej stratenú rovnováhu vonkajším príkazom a zásahom. V tom všetkom hľadá človek, ktorý sa síce priblížil ku svedkovi Ježiša Krista, ale svojim myslením a svojimi túžbami ostal naďalej vo svete, akceptáciu vo svete v jeho intenciách. V jeho rozmeroch. Chce sa vrátiť do rozmerov a charakteru sveta ako silný v svetových reláciách. Chce byť opäť človekom zo sveta, vo svete, a to práve novým cisárom tohoto sveta pre svet zmocnený tak, aby v ňom mohol byť jeho pozemsky zdravou  a silnou súčasťou. Takýto človek hľadá opäť jediné uznanie. Uznanie vo svete. Aj vianočná zvesť sa pre mnohých ľudí premenila na ponuku tejto hodnoty. Hľadajte Ježiša: A On vám prinesie duševný pokoj. A vďaka Nemu sa opäť nadýchnete, aby ste sa po Vianociach mohli vrátiť do práce, do školy, do svojho povolania dobre vyzbrojení plniť v prvom rade záväzky, ktoré voči svetu máte, v jeho intenciách. Totiž:  Na poli, ktoré svet vytýčil ako jedine možné pole práce, politiky, kultúry, ekológie. To pole sa volá: Pozemský domov. Pozemské kráľovstvo. Uznanie vo svete.

„Keď vošiel do Kafarnaumu, prišiel k nemu stotník a prosil Ho: Pane, sluha mi leží doma ochrnutý, a strašne sa trápi.“ (Matúš 8,5).

Tu sme však svedkami iného úkazu. K Ježišovi síce prichádza človek zo sveta, stotník rímskeho vojska, ale: Neprichádza suverénne. Neprichádza so starou identitou rímskeho vojaka, ktorý má moc. Naopak, prichádza pokorne, s prosbou, ako poddaný Kristu.

Stotník rímskeho vojska sa poddáva moci, ktorá je väčšia, no najmä: ktorá je úplne iná, než je moc tohto sveta. Neprichádza k rímskym lekárom, nehľadá pomoc v rímskych kúpeľoch, neradí sa s rímskou aristokraciou. Nie, on ide za Ježišom. A vraví Mu: „Pane...“

Ježiš pre neho nie je sluhom, ktorého potom môže opäť znevážiť a odsunúť z poľa svojej pôsobnosti a viery. Naopak: Ježiš je Pán! Židia tomu neveria, farizeovia s tým nepočítajú, sadukaji sa Ježišovej zvesti o blížiacom sa kráľovstve Božom posmievajú, ale: Je tu rímsky stotník. Je tu človek, ktorý pozná moc tohto sveta a jej charakter až pridôkladne. Veď nosí jej výsostné znaky. Jej uniformu. Meč. Veď uznáva jej zákony a žije v medziach rímskeho práva, ktoré ako jediné vie o novej spravodlivosti pre svet všetko. A tu, pozrime sa: Rímsky stotník prosí. Ale, a to je tu rozhodujúce, o čo prosí? Aby bol mocnejším v rímskej armáde? Aby bol politicky rozhľadenejším? Alebo aby sa mu prihodilo niečo, čo by ho zvýhodnilo v porovnaní s ostatnými?

Nie. On prosí za svojho sluhu. Iba za sluhu! V centre záujmu rímskeho stotníka je najmenší z najmenších. A ten najmenší z najmenších, ten  sluha,  trpí. „Leží doma ochrnutý a strašne sa trápi!“ (Matúš 8,6). Či nekonal podobne aj Samaritán, zatiaľčo kňaz a levíta šli cestou mŕtvej litery? A tu je – Riman!

Nie je tu náboženský zákonník, nie je tu farizej, nie je tu sadukaj, nie je tu nikto zo židovskej veľrady, lebo člen židovskej veľrady, Nikodém, sa odvážil prísť k Ježišovi iba v noci, tajne, teda tak, aby ho nikto s Ježišom nevidel, ale tu je: Človek zo sveta! Človek, ktorý pozná svet a cieľ, ku ktorému svet ide, zvrátil svoje kroky, obrátil sa a vydal sa za Ježišom. A pretože neprosí za svoje zdravie a za seba, ale za najmenšieho, nemyslí v prvom rade vôbec na zdravie, ale na celého človeka. „Sluha mi leží...“ Nie: sluha leží sebe, je to jeho vec, je to jeho problém, ale: Sluha mi leží! Môj sluha, za ktorého som plne zodpovedný! Môj brat!

Áno, je tu práve tento názvuk: Som strážcom svojho brata, Pane. Až dosiaľ bolo všetko v poriadku, ale teraz už nie je. A ja viem, že mu môžeš dať viac, než o čo viem prosiť. Možno, pokračuje rímsky stotník v Kafarnaume, ani dosiaľ nebolo všetko v mojom vzťahu ku sluhovi v poriadku, ale ja tomu veľmi slabo rozumiem, Pane. Nehľadám preto ani teraz politické, sociologické či medicínske riešenie, ale hľadám jediné: Sluha sa trápi v mojej prítomnosti, v mojom príbytku, a ja tým trpím! Učiň z nášho príbytku nový domov. Príď, Pane! Príď k môjmu sluhovi. K tomu najmenšiemu z najmenších. Lebo práve toho najmenšieho vidím dnes tak jasne, ako som ho dosiaľ nikdy  nevidel. Vidím ho tvojimi očami, Pane - preto som za Tebou prišiel!

„Sluha mi leží doma ochrnutý a strašne sa trápi!“ A Ježišova odpoveď? „Ja prídem a uzdravím ho.“ (Matúš 8,7).

Rímsky stotník neprosil o uzdravenie, ale o nový stav pre svojho sluhu. Aby sa viac nikdy „strašne netrápil.“ Strašné trápenie je trápenie, spojené s hriechom, zatratením, peklom, s vyvrhnutím zo spoločenstva Božích priateľov. To nie je trápenie, s akým má svet v oblasti medicíny skúsenosť. To nie je trápenie tela a duše, to je trápenie „úplne ochrnutého, porazeného človeka“, na ktoré však má odpoveď jediný: Ježiš Kristus. Je to „strašné trápenie“! Existuje z neho nejaké východisko? Ak áno, iba Ty, Pane, vieš aké, a iba Ty, Pane, vieš, ako to východisko možno nájsť. Preto som k Tebe prišiel, Pane.

A aká je Ježišova odpoveď, aký div opäť!, pre rímskeho stotníka?

Je v pravde vianočná!

„Ja prídem...“

AMEN