(Z denníka/2)

„Začul som pozvanie do zákona Kristovho (do charakteru Božieho Slova čítaním Písma ako Výzvy, a to pomocou modlitby, vyslovenej v bázni a v chvení).“

„Človek, ktorý to pozvanie využije, bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne. (Žalm 1,2-3).“

„Krízu vo vzťahoch teda nemožno premeniť na novú kvalitu (na ovocie, ktorého lístie nevädne) tam, kde jeden z partnerov v priestore Kristovej výzvy odchádza od ohniska, ktorým je práve Kristov kríž a Jeho moc vzkriesenia. Pohyb okolo iného stredu je preto pohybom mimo dejín spásy, mimo kvality večného života, mimo Ježiša.“

Rituál vedie človeka k úvahám o jeho hodnovernosti a platnosti. Aj kresťanský rituál? Kresťanský obrad? Alebo je práve ten kresťanský v Európe natoľko zvykový, že nám už jeho clona nepomáha, ale ani nijako neprekáža?

Áno, musíme uznať: všetko, čo sa stáva zvykom, oberá nás o živý plameň viery.

Stali sme sa formálnymi kresťanmi, teda: v prevahe. V Európe, v Amerike - aj v treťom svete, aj tam, kde je to nebezpečné? Tam, kde ide o život, cítime a vnímame svoj vzrušený kresťanský dych, tam dýchame s Kristom, tam ide o všetko! Život alebo smrť! Áno, alebo nie! Stredná cesta neexistuje!

Medzi nami áno? Existuje medzi nami Ježiš Kristus vo svojom skutku, teda živé a prítomné dielo Božie? Alebo - existuje medzi nami najmä zákon a potom mŕtvy výklad mŕtvych slov?

Slovo, ktoré nie je na ceste, však stráca svoje súvislosti, svoju pružnosť, svoju aktuálnosť vo večnej hodnote a svoju večnosť v aktuálnom napriamení. Učeníci chodili a hovorili slovo živej pravdy, ktorá rozdeľovala spoločnosť. Všade, kadiaľ prešli, sa všetko muselo jasne postaviť do zrozumiteľných pozícií. Nijaké zovšeobecňujúce reči o humanizme, filantropii, o mystických zážitkoch či o izolovaných výkladoch izolovaných pojmov. Buď – alebo!

„Áno“ musí zaznieť v konkrétnom časovom bode ako večné „áno“ a „nie“ musí zaznieť v konkrétnom časovom bode ako večné „nie“.

Diskutovať? To tu už bolo!

Keď ide o konkrétnu záchranu človeka a ľudského spoločenstva, niet kedy diskutovať. Noe musel pracovať a v danom čase rezolútne volať prítomných do korábu. Jeho vecou nebolo viesť s nikým hádky o slovíčkach. Anjeli chytili Lóta za ruku a viedli ho zo Sodomy. Teraz je ten čas! Kto by tu chcel zasa hĺbať nad pojmami tak, aby ich zakliesnil do nepohnutého plotu našich stojatých pozemkov, stojatých kostolov, stojatých modlitební?

Sme chrámom Ducha Svätého, sme chodiace živé kamene, nie mŕtve sakrálne vety a obdivuhodné stavby ľudského génia. Nie sme nádherné slovníky ani rozvetvené múdre heslá, ale vyhlášky s určením smeru. Poď za mnou! Nasleduj ma!

Akým spôsobom sa to však dá uskutočniť, ak rituál nie je tou najsprávnejšou plochou na riešenie ľudskej drámy dnešného života a sveta?

Musí v tom byť Kristov život, nič iné a nikto iný. Pavol o tom jasne píše v Liste Filipským (2, 1-11). Ale jasne o tom píše aj prorok Izaiáš: Musíme byť živými znakmi a znameniami v Izraeli a v cirkvi! (Izaiáš 8,18).

V tej istej kapitole mesiášskeho proroka Izaiáša je ďalej dôležitá rada: Je čas, keď toto vážne svedectvo musí byť v Izraeli a v cirkvi zapečatené medzi učeníkmi, ale práve v tom čase má byť varovaný aj celý svet, a to výhradne živými znakmi a znameniami Božieho ľudu, aby sa na nič nepýtal veštcov a rôznych čarodejníkov, ktorí si všeličo len šepocú a tajomne šuškajú.

To prebieha? To prebieha!

To sa už v mnohých malých i veľkých zboroch deje?

Áno, deje!

Ale – aj sa to uplatňuje?

Pán tam ustanovuje svojich služobníkov, Pán im dáva veľké poslanie v stopách Noeho, kazateľa Božej Spravodlivosti, a potom tiež v stopách Abraháma, Izáka, Jákoba, ale najmä v kráčaní učeníkov a takého posla Ježiša Krista, ktorému dal v dnešných časoch jasný príkaz: aby chodil po cirkevných zboroch a jasne a zrozumiteľne zvestoval túto pravdu spôsobom vyhlášky a vyhlásenia Milostivého leta Pánovho všetkým. (Zjavenie Jána 22, 16-17).

S tým však súvisí aj odpočinok od prác podľa poriadku Roku odpočinku, a tiež podľa poriadku Jubilejného roku, a ďalej s tým súvisí ochota vracať to, čo bohatým museli v čase svojej núdze predať všetci biedni a chudobní. Ide o zmysluplný, mesiášsky návrat majetku do rúk trpiacich, ide o Božiu ekonomiku, o Božie hospodárstvo, ide o Kristovo právo a Jeho spravodlivosť!

Ostatné nám potom bude pridané – môžeme v to veriť bez akýchkoľvek pochybností!