(Druhá misijná kázeň)

Zažili ste už aj vy chvíľu, keď ste čítali sebalepšiu knihu a vaša duša sa nepohla zo svojho miesta? A nič vám to nedalo? Máte takú skúsenosť, že aj keď ste si kúpili množstvo časopisov, nijako neobčerstvili vášho ducha? A možno ste prelistovali desiatky novín, a po ich zložení ste ostali práve takí, akí ste boli predtým, než ste otvorili ich prvú stránku? Ak nie ešte vo väčšej depresii a úzkosti z dnešných i včerajších správ. Ale potom ste otvorili Písmo sväté..a nasýtili ste sa.

Je to tak. Žalmista v 19.žalme hovorí: „Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvuje dušu...“ (Žalm 19,8). A o to práve ide. Svet je dnes unavený, na smrť vyčerpaný nielen z terorizmu, vojen a prírodných katastrof, ale i z vlastných zábav a zo všetkých svojich alegorických vozov i tancujúcich zástupov. Nie, zástupy v hĺbke duše už nechcú tancovať, už nepotrebujú reality show, ale...potrebujú počuť Slovo Pravdy. Slovo Života, potrebujú sa opäť stretnúť so zákonom Božím, ktorý je dokonalý, pretože všetko ostatné, s čím sa denne vo svete stretávame, sa na dokonalosť iba hrá. Je to len omietka na zoslabnutej stene našich životov, je to len netrpezlivé a kmitavé prebiehanie zrakom po niečom a niekom, čo by nám prinieslo do našich otrasených domácnosti z každodenných neistôt pokoj. Čo však vravia v tom čase služobníci Boží v cirkevných zboroch? Čo hovoríme práve v tomto čase, keď hriech vystupuje zo zeme i z mora, keď sa priamo pred našimi tvárami objavuje šelma i drak, my, ktorí máme vzývať a chváliť meno Pánovo? Vravíme „Pokoj,pokoj!, všetko je v poriadku, nič tragického sa cirkvi a jej veriacim nemôže stať....“, alebo hovoríme: Prichádza oheň Hospodinov, aby nás skúsil a dokonale pre Pána prečistil? To nie sú len slová, to nie je len rečnícka otázka, na ktorú môžeme alebo nemusíme odpovedať, to je výzva, aby sme sa prebudili zo sna každej reality show a dali sa poučiť Pánom neba a zeme: Zamiluj si, môj ľud, opäť v plnej vážnosti moje svedectvá, hľadaj moje nariadenia, bež za mojimi príkazmi, zatúž po bázni predo mnou, obľúb si moje práva, pretože „sú pravdou, napospol sú spravodlivé. Vzácnejšie sú ako zlato, ako mnoho rýdzeho zlata. Sú sladšie ako med, ako med z plástov.“ (Žalm 19,10-11).

Lenže: „Kto si uvedomí poblúdenia?“ (Žalm 19,13). Kto na takú výzvu povie: Amen? Kto si nechá odhaliť pred Pánom srdce, aby v ňom nebolo nič nečisté? Ktorý jednotlivec, ktorý zbor to zoberie vážne už dnes a nezatvrdí sa pred Slovom Pánovým? Pán prišiel skúsiť svoju cirkev, Pán prichádza, Pán si ju prečistí! Buďme teda pripravení. Začína sa to už dnes, bude to pokračovať zajtra, a ak nebudeme pripravení, môže to vyvrcholiť búrkou a víchricou, ktorá zmetie steny našich životov a domovov, ak budú vnútri plné trhlín a ak budú iba navonok natreté hlinenou omietkou, ktorá nič neudrží.

Napokon, nevidíme ten Boží príchod a Boží súd už aj vo svete a nedotýka sa najprv práve tej najvernejšej cirkvi? Môžeme porovnávať! Svet pod náporom veľkého Božieho ohňa padá, horí a zaniká, verná cirkev je však ním prečisťovaná ako zlato, a to práve zákonom, právom a nariadeniami Božími. Svet, ktorý bol ešte včera sebavedomý a istý, sám seba vidí v zrúcaninách. Mnohé podniky krachujú, mnohé firmy hádžu svoje tabule do prachu a smetia, mnohé národy prežívajú krízu a útlak, aký ešte nezažili, a mnohí jednotlivci v nich aspoň tušia: Blíži sa niečo, čo tu v takom rozsahu a natoľko nebezpečné ešte nebolo. Prírodné katastrofy tomu všetkému tvoria iba rámec a výkričník: Ešte stále si sám pre seba bohom, človek? Ešte stále tvrdíš, že ty sám môžeš postaviť pre svoj život a pre životy národov pevný základ? Pokúša sa o to Európska únia, ktorá zo svojho stredu vytesňuje Boha, pokúša sa o to z určitého hľadiska aj Amerika, ktorá napriek proklamácii Božieho mena ide úplne opačným smerom, než jej káže Pán. Skutočne, o tom všetkom vraví Písmo. V Izaiášovi v 34.kapitole môžeme čítať: „Pristúpte kmene, aby ste počuli, a načúvajte, národy! Nech čuje zem, i čo ju napĺňa, svet a všetko, čo rastie na ňom! Lebo Hospodin je nahnevaný na všetky národy a nazlostený na všetky ich vojská. Určil ich hubiacej kliatbe, vydal ich na zabitie. Ich mŕtvych pohodia...“ (Izaiáš 34,1-2). Koľko „pohodených mŕtvych“ sa dnes nachádza na okruhu zeme, na poliach, i na cestách povedľa diaľníc sveta? Koľko je na svete denne vrážd, havárií, nešťastí, katastrof? Koľko mŕtvol, o ktorých sa nevie odkiaľ a kam šli a prečo skončili práve tak ako skončili? S guľkou v tele, s bodnou ranou v hrudi, v troskách budov, v troskách áut, lietadiel a vrtuľníkov?

Ale svet napriek tomu kričí, že sú tu ešte stále paláce vládnych a finančných budov, že sú tu ešte stále ich pevnosti a inštitučné i politické znaky ich božstiev! Kto však nevidí, že v skutočnosti sa „potoky Edómu menia na smolu?“ Kto nevidí, že Boh vystrel na krajinu Edómu „šnúru zmätku a olovnicu pustoty?“ (Izaiáš 34,11).

Pretože cirkev toto vidí a vidieť má, má vedieť aj to, čo v tej chvíli zmätku a pustoty pod všetkou proklamovanou nádherou reklám je jej svätou povinnosťou. Cirkev musí vedieť, čo v tej chvíli, keď prichádza Pán a Boží súd prečisťuje cestu Jeho príchodu, má a musí robiť! Nuž najprv musí poctivo „hľadať v knihe Hospodinovej a čítať“ (Iz 34,16), musí hľadať pre seba a svoj život svätú Božiu vôľu. A počas toho čítania, toho státia pred Bohom neba a zeme, a potom počas svojich modlitieb pred Jeho svätou tvárou má vedieť: Aj ona sama bude priamo vo svojom strede preskúšaná. Preverená. Dôsledne otestovaná. Áno, súd sa začína od Božieho domu, od najvernejších. Preto sa pýtam: Zažil si už, kresťan, v minulých týždňoch, mesiacoch, rokoch prísny Boží súd? Bol si už v Božom ohni? Alebo: Pripravoval si sa a pripravuješ sa na sväté Božie očistenie od všetkých hriechov a neprávosti? To nie je umenšenie milosti v Ježišovi Kristovi, práve naopak: To je kúpeľ a zdobenie nevesty, ktorá sa má dokonale a úprimne pripraviť na príchod svojho Ženícha-Krista! To je vážne umývanie sa v Božom Slove, to je pokorné prijímanie každej situácie a okolnosti nášho života, ktorými nám Pán pomáha, aby z nás spadli záťaže nečistôt, nevery a každej ľahostajnosti voči Jeho spravodlivosti a právam.

Máme teda s bázňou a trasením čítať Písmo, máme sa v ňom stretávať s Pánom, ktorý nechce ponechať svoj ľud v biede zmätku a chaosu, v špine a v nevere. Máme pochopiť svoju biedu, svoje blúdenia, máme priznať svoje pády i svoju dvojtvárnosť, pretože Pán práve preto poslal svojho posla pred sebou: Aby Mu pripravil cestu! Aby sa všetko vysoké znížilo, a hrboľaté vyrovnalo! Aby nie naša duša a kresťanská nálada, ale Jeho Duch rozhodoval o tom, kde sme. Kde sme, kde máme byť a: či vôbec po Jeho cestách kráčame! Už Jeremiáš volal: „Postavte sa na cesty a pozerajte, pýtajte sa na odveké chodníky: kde je cesta k dobru, choďte po nej a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Jeremiáš 6,16). A ako odpovedal vtedy Boží ľud? „Nepôjdeme! Určil som strážcov nad vami. Počúvajte na zvuk trúby! Oni však povedali: Nebudeme počúvať. Preto počujte národy, a poznaj zborové zhromaždenie, čo bude s nimi. Počuj, zem: Ajhľa, ja privediem pohromu na tento ľud, je to ovocie ich úmyslov, veď na moje slová nepočúvali a opovrhli mojím učením. Načo mi kadidlo, ktoré prichádza zo Sáby a vonná trstina z ďalekej krajiny?“ Načo je Bohu naše duševné chválenie Jeho mena, keď na Jeho príkazy nedbáme a nenechávame si očistiť duše Jeho svätou vôľou?

Jeremiáš plakal, žalostil nad biedou ľudu. Proroci sa triasli, chveli, keď videli jeho ľahostajnosť a hriech. Verní kňazi padali na kolená, keď počuli posmech posmeškárov a reči: Čože je s Pánovým príchodom? Akosi mešká! Veď vždy tak bolo, ako je dnes – vždy predsa boli vojny! Nie, nemýľme sa: Pán práve teraz hovorí ústami proroka Malachiáša vo svojom Slove: Prichádzam! Pán prichádza, aby si prečistil svoj ľud! Nebuďme blázniví, dajme sa poučiť a nechajme na pokoji logá sveta i všetky jeho návody ako prežiť, a vráťme sa celým, nerozdvojeným srdcom k Pánovi! Zmĺknime, mlčme pred Jeho Slovom, pretože ak Ho nezoberieme vážne, On bude vo svojej vernosti i tak zas nás bojovať a radšej nám na naše zastavenie „spôsobí chradnutie nášho tela i kože,“, a radšej nám „rozdrví kosti, a radšej nás ohradí a obkľúči jedom a útrapami“, len aby sme nemuseli zahynúť v bludnom zabezpečení a v zábavách. Nechajme sa Ním teda poučiť! To nie je Boží trest pre cirkev, to je veľkosť Jeho milujúceho srdca, ak nás práve teraz v našej neposlušnosti postaví do utrpenia, „ak postaví stenu vôkol nás, aby sme nemohli vyjsť“, ale...hľadali v Jeho knihe, v Jeho Písme, čo od nás očakáva!

Dobre je teda „mlčky očakávať na pomoc Hospodinovu“ (Plač 3,26), dobre je mlčať a potom sa modliť, dobré je prenechať aktivitu na Pána neba a zeme a nerozbiehať sa na vlastné, aj tie cirkevné chodníky. Hľadajte Pána! Hľadajme Ho! Hľadajme Jeho múdrosť a rozvahu! Dajme sa poučiť, nebuďme už bláznivým ľudom, ktorí sa chce zaštítiť vlastnými rukami a ich silou, a ktorý si chce občerstviť dušu zlatým teľaťom vlastných istôt a ľudských zabezpečení. Čakaj na Hospodina! Čakaj na príchod Jeho Slova do tvojho srdca! Pán prichádza a poslal už svojho posla pred sebou. Ale: Kto znesie deň Jeho príchodu? Ty ho znesieš? Ja ho znesiem? Sme na to ako cirkev pripravení už dnes, alebo chceme byť vždy pripravení až zajtra? Preto „prezrime a preskúmajme svoje cesty a navráťme sa k Hospodinovi. Pozdvihnime srdcia i ruky k Bohu na nebesiach!“ (Plač 3,40-41). Je najvyšší čas. Zajtra môže byť už pre mnohých neskoro. A čo potom povedia neverní a vzdorujúci? Že neboli varovaní? Že Pán o nich nemal záujem? Že Mu boli ľahostajní? Nie! On si nás draho kúpil, On za nás bojuje i dnes a bojoval tiež včera. Koľkokrát sme boli vytrhnutí z tlamy leva a koľkokrát vytiahnutí z najhlbšej jamy?

„Ajhľa, posielam svojho posla, aby pripravil cestu predo mnou, a vtedy zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a posol zmluvy v ktorom máte záľubu. Ajhľa, prichádza! – vraví Hospodin mocností. Kto znesie deň Jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Veď On je ako tavičov oheň a ako práčov lúh.“ (Malachiáš 3, 1-2). A tak znovu a znovu opakujeme otázku: Kto znesie deň Jeho príchodu? Ja ho znesiem? Ty áno? A ak už teraz vieš, že ho znesieš – ako sa to stalo, kde si vzal tú istotu? Či nie tak, že si v prachu celú noc kľačal no kolenách a volal: Pane, zmiluj sa a úplne ma k sebe obráť? Či nie tak, že si v tme a v noci svojho život volal: Pane, zachráň ma pre seba, aby som mohol denne chváliť Tvoje meno a konať Tvoje skutky spravodlivosti? A žiť v Tvojich príkazoch a právach pomocou Ducha svätého? Koľkí z nás tak volali a volajú počas tmy našich zdanlivých dní? Žijeme deň a či noc? Sme v hriechu...alebo v ospravedlnení a v pravom Pokoji Božom? Máme úplnú istotu spasenia a sme už dávno odovzdaní do služby Pánovi, alebo sa v tých ťažších okamihoch len chvejeme a trasieme v strachu s otázkou: Čo s nami bude? Pán prichádza! Nedajte sa mýliť, nezľahčite toto posolstvo. Pán sa zjavuje, Pán veľmi výrazne volá do cirkvi: Navráťte sa ku mne! Pán nám ešte stále zhovieva...

Zídeme teda zo svojej cesty, ako z nej odbočil Mojžiš, keď pásol ovce svojmu tesťovi Jetrovi, a pozrieme sa so skutočným záujmom, čo to za oheň horí v kry, ktorý v ňom nezhára? Nechajme sa osloviť. Majme ochotu začuť práve teraz svoje osobné meno z úst Božích, nepohŕdnime Ním, keď práve nám povie tak, ako povedal Mojžišovi: Mojžiš, Mojžiš! Mojžiš, Mojžiš, vyzuj si obuv zo svojich nôh, lebo pôda, na ktorej stojíš, je svätá. A vyzuj si ju zo svojich nôh i ty, kresťan, a choď už inou cestou. Nie cestou svojich záujmov, plánov a cestou svojej vôle, ale cestou Božích príkazov a Jeho vôle. Je najvyšší čas. Svet v ohni zhorí. Ty nemusíš. Nespoliehaj sa na milosť, ku ktorej by si rád došiel bez očistného súdu kríža. S tým krížom Ježiša Krista sa musíš osobne stretnúť aj ty. Ak si sa mu vyhol, nedôjdeš k milosti a márne sa budeš spoliehať na slová: Pokoj, pokoj! Pokoj nie je v slovách a milosť nie je v lacnej ponuke mena Ježiš. Pokoj je v krvi Jeho kríža. To znamená: V tvojom a mojom konaní pokánia, nie v jeho manifestovaní slovami. Pokánie si žiada okamžitú zmenu života. Pravé pokánie nás vyťahuje z našich ciest. Skutočné pokánie vidno v obrátení a znovuzrodení, a v úplnom odovzdaní sa Pánovi. Pokánie je túžba žiť v moci Vzkrieseného, ktorá je vždy naplnená. Iné pokánie nie je pokáním a ak o inom pokání napriek tomu niekto naďalej svedčí ako o dostatočnom, bude musieť práve teraz počuť: „Preto, a len preto, že zavádzali môj ľud a hovorili: Pokoj! Keď nebolo pokoja, a keď ľud stavia stenu, oni ju zatierajú hlinenou omietkou, povedz tým omietkárom, že odpadne.“ (Ezechiel 13,10-11).

Nedajme sa teda mýliť a ešte dnes hľadajme pre svoje životy ten pravý a neotrasiteľný základ života. Je ním Ježiš Kristus ukrižovaný a vzkriesený. Je ním Ježiš, ktorý teba, práve teba dnes volá: Poď za mnou! Poď za mnou a „vstúp do trhlín a postav múr okolo domu Izraela, aby obstál vo vojne v deň Hospodinov!“