Boh sľúbil, že „dá národom iné pery, čisté“, ale otázka znie: Kedy, prečo a ako? Najprv pre čo, pre aký zmysel života: „Aby všetci vzývali meno Hospodinovo“. (Sofioniáš 3,9). Ale kedy to Boh urobí? „V ten deň, keď povstane ku koristi“. (Sf 3,8). Boh povstane! A to ku koristi! Čo to znamená?

Boh pripravil v histórii sveta, a to z hľadiska jej celku, ktorý je na tejto zemi konečný, určitý deň, keď povstane. Vtedy sa stane niečo zvláštne a pre celý svet rozhodujúce. Musíme vedieť čo. Hospodin povstane! Rozumieme tomu? Nebude to výsledok ľudského vývoja a toho, že si človek vstúpi do svedomia, naopak: Boh jedného dňa povie: Dosť! Malo by to byť vážne varovanie všetkým trúfalým ľuďom v celom spektre ľudskej spoločnosti. Nezachráni nás dobrý úmysel človeka, nezachráni nás morálka a mravnosť, nezachráni nás osvietený rozum ani jeho neprekonateľný systém v rámci zeme a celého okruhu politického sveta, zachráni nás jediné: Boh povstane. Nijaký iný Sudca, nijaký iný Mesiáš, okrem toho, ktorý už na túto zem prišiel, to, čomu svet prepadol, totiž hriechu a márnosti, nevyrieši.

Otázka znie, ako Boh povstane a čo urobí, aby na svete viac neexistoval umelý, navonok dokonalý človek, ktorý sa tvári ako boh. Ako božstvo. Lebo toto je základný problém človeka. Toto je jeho hlavný hriech. Umelý Mesiáš. Umelý, navonok dokonalý človek. Už sa pred nami objavuje v rôznych variáciách a modifikáciách a strháva k sebe pomocou žiadostivosti, vášne a náruživosti mnohých. Nech sa dnes udeje čokoľvek, hlavným ospravedlnením najzvrátenejších ľudských počinov je vysvetlenie: Je to o citoch. Bolo to o citoch. Mám právo na svoje city a na svoju náruživosť! Ak áno, nuž Boh povstane – On nám vysvetlí „naše právo“! Boh povstane! Ako?

Odpoveď už čiastočne zaznela: „Povstane ku koristi“. Teraz je tu len upresnenie „ako“, pretože Hospodin neurobí nič, čo by vopred neoznámil svojim prorokom: „Mojím rozhodnutím je zhromaždiť národy, dovedna zhrnúť kráľovstvá a vyliať na ne svoju prchkosť i všetku pálčivosť svojho hnevu, lebo v ohni mojej žiarlivosti strávená bude celá zem“. (Sofoniáš 3,8).O čo tu ide?

O to, že človek sa s človekom spája, ale bez Boha. O to, že krajina sa s krajinou spája, ale bez Boha. O to, že ľudské spoločenstvo sa s ľudským spoločenstvom spája, ale bez Boha. Ba dokonca: O to, že denominačná cirkev sa s inou denominačnou cirkvou spája, ale bez Božieho plánu, len na základe vlastnej ekonomiky, teda toho, čo nazývame „oikumené“, celý okruh zeme.

Už dnes sa spájajú celé cirkevné bloky, a to veľkolepo, manifestačne, ale bez Božieho Ducha. Tak to predpovedal prorok Izaiáš: „Beda odbojným synom – znie výrok Hospodinov -, ktorí kujú plány, ale bezo mňa, uzavierajú spojenectvo, nie však podľa môjho ducha, aby tak hromadili hriech na hriech.“ (Iz 30,1).

Vzniká umelá cirkev. Umelé slovo, dokonalá symfónia a harmónia lásky, ale iba navonok. Umelé reči, umelá spriaznenosť, umelé sebapotvrdzovanie. Umelý cirkevný človek, umelé kresťanstvo, umelé prefabrikáty denominácií, spojené do jedného univerzálneho bloku. Ale to nie je v pravde katolícka a ekumenická cirkev. To je iba plán človeka a jeho vonkajšia manifestácia kríža. Niet v tom moci vzkriesenia. Je to len ľudský plán, len výmysel starého Adama.

A to je „hriech na hriech“!

Je to dokonca oveľa väčší hriech, než je pokus blúdiacich teenegerov, hipíkov, motorkárov, streetartistov či iných graffiti umelcov a undergroundových hráčov o nový raj ľudstva prostriedkami agresívnej revolty, živenej drogami. Boh preto v takejto situácii ľudstva najmä svojmu ľudu, Jeruzalemu, cirkvi Kristovej, ale v ozvenách tých slov tiež každému a všetkým na celom okruhu zeme, oznamuje: „Preto očakávajte na mňa – znie výrok Hospodinov – a to na deň, keď povstanem ku koristi, lebo mojím rozhodnutím je zhromaždiť národy, dovedna zhrnúť kráľovstvá a vyliať na ne svoju prchkosť...“

Prečo? Lebo každý klame. Lebo všade vzniká novým a novým klonovaním nový, umelý človek, nová, umelá spoločnosť, a to v stále provokatívnejších a Boha urážajúcich formách a spôsoboch. Navonok sú tie spôsoby dokonalé, vznešené, krásne, navonok sú uhladené a milé, navonok sú spravodlivé, humánne a racionálne, vnútri sú však plné lúpeže a zloby. Vnútri sú samý jed a samá sladká otrava.

Čo sa v ten deň, keď Boh povstane, teda stane?

Presne to nevieme, ale jedno smerodatné vysvetlenie nám Boh povedal: „Riekol som: predsa sa ma len budeš báť, prijmeš napomenutie.“ (Sofoniáš 3,7).

Zatiaľ to Boh „iba povedal“. Zatiaľ to Boží proroci iba opakujú, zdôrazňujú, zatiaľ sa pokúšajú ľudom cirkvi a obyvateľom sveta iba triasť. Zatiaľ ešte Boh nekoná a nepovstal, naopak, stále čaká, či cirkev, svet a zem prijme Jeho karhanie. Božie „beda“ je však vyslovené jasne a jednoznačne. Ak neprestanete byť spurní, ak vás nezaujíma vaša poškvrnenosť, ak vás vaše násilie neľaká, ak vás netrápi, že ma nepočúvate, beda vám, ak sa nedáte ani teraz prebudiť a napomenúť. Ak neprijmete moje karhanie ani v tejo chvíli, ak mi nezačnete dôverovať, že to s vami myslím dobre, ak sa ku mne nepriblížite s roztrhnutým srdcom, beda vám.

Boh celkom vážne varuje: Mesto, v ktorom sú kostoly, štát, ktorý je kresťanský, celé politické bloky, ktoré sa pýšia tradíciou cirkvi, sú násilnícke. Kainovsky, bratovražedne sa chce dvíhať mesto k nebu s cirkevníctvom uprostred!

„Jeho kniežatá uprostred neho sú revúcimi levami. Jeho sudcovia večernými vlkmi, čo si neodložia nič na ráno. Jeho proroci sú namyslení, mužovia to klamu. Jeho kňazi znesväcujú, čo je sväté a znásilňujú zákon.“ (Sofoniáš 3,3-4).

„Hospodin spravodlivý je uprostred neho,“ pokračuje Sofioniáš, „nečiní krivdu. Každého rána vydáva na svetlo svoje príkazy. Nevystane to. Zločinec však nepozná hanby.“ (Sofoniáš 3,5).

Koľkokrát už Boh zasiahol, aby nás prebudil! „Vyhladil som národy a spustošené sú ich cimburia. Dal som spustnúť ich uliciam, takže niet na nich chodcov. Ich mestá sú vyplienené, že niet v nich muža ani obyvateľa.“ (Sofoniáš 3,6).

A – pomohlo to niekomu? Vrátil sa niekto k Bohu s roztrhnutou hruďou? Začal volať na Pána života a smrti? Na toho, kto skutočne kraľuje nad celým okruhom zeme? Alebo si ľudia naďalej tvoria len ten svoj okruh, nad ktorým chcú mať vlastné panstvo? Ľudská trúfaslosť! Oikumené v réžii človeka! „Riekol som: predsa sa ma len budeš báť, prijmeš napomenutie...“ (Sf 3,7).

Bude to hrozný deň, bude to deň prchkosti a pálčivosti Božieho hnevu, kedy sám Hospodin vyleje na všetky kráľovstvá svoju prchkosť i všetku pálčivosť svojho hnevu, „lebo v ohni mojej žiarlivosti bude strávená celá zem.“ Tak vraví Božie slovo! (Sofoniáš 3,8). Až potom nastane Božie „teraz“, z nášho pohľadu: „vtedy sa to stane“. Čože sa vtedy stane? To dlhoočakávané Božie zasľúbenie: „Vtedy dám národom iné pery, čisté, aby všetci vzývali meno Hospodinovo, aby mu svorne slúžili.“ (Sofoniáš 3,9).

Inak sa to nestane.

A čo pravý ľud Boží, spojený vzájomne Duchom svätým, podľa rady Najvyššieho, ktorú si denne ctí? Aj on bude v ten hrozný deň v ohni súdu? Nie... On je v totiž ohni súdu práve teraz, keď všetci spurní jasajú. On je v pravde sklonený pod Božou spravodlivosťou a svätosťou už teraz a už dnešný deň žije v kontinuite trvalého pokánia, ktoré je pre neho z úst Ježiša Krista rozkazom a najvzácnejším povelom.

Ten ľud nikdy nepovie, ani žiadne knieža a žiaden sudca a žiaden kňaz v jeho strede: Pokánie sa na povel činiť nedá! Odo dňa, keď Ježiš Kristus vystúpil pred svet s týmto nárokom Božím, je toto tvrdenie lživé, nech ho vyslovuje ktokoľvek a akokoľvek navonok sväto a pre ľud lákavo. Môžeme tvrdiť ľudu: Pokoj, pokoj!, keď niet pokoja?

A čo teda pravý Boží ľud?

Obstojí v ten hrozný deň Boží?

Áno! A opäť sa ukáže pozostalému svetu, „ľudu biednemu a chatrnému, ktorý už bude hľadať útočište v mene Hospodinovom“! (Sofoniáš 3,12). Áno, ten ľud Boží, premenený a spojený Duchom svätým do svornosti v Kristu sa po tej strašnej celosvetovej tragédii objaví z neba, „z druhej strany kúšských riek“. Pretože tak povedal Pán: „Z druhej strany kúšských riek moji vyznavači, dcéra mojich rozptýlených, prinesú mi dar.“ (Sofoniáš 3,10). Nie rozptýlení – ale dcéra rozptýlených! Cirkev Ježiša Krista, cirkev Božia, ktorá sa spojí so zvyškami Izraela.

„Zvyšky Izraela nebudú páchať neprávosť, ani hovoriť lož, a nenájde sa v ich ústach podvodný jazyk, lebo pásť budú a odpočívať a nik ich nevyplaší.“ (Sofoniáš 3,13).