(DENNÍKOVÉ KÁZNE /2)

Ľudské žiadosti nami vždy zmietajú.

To nie je nič nové. To je len stará vec, ktorú ako novú ustavične s údivom objavujeme. Tomu sa hovorí omámenie. Omámenie mysle. Závislosť tela.

Kedy začína žiť kresťan podľa vôle Boha? Keď o to prosí s rozorvaným srdcom. Keď túto túžbu kričí ako žalmista.

Bol som utrápený. Celé dni som prekľačal. Keď bola moja dcéra chorá. Keď si môj syn zlomil v Amerike nohu. Keď moju manželku zastavil na hraniciach americký colník a vložil jej doklady do čierneho vrecúška. Smer: späť! Chcel to urobiť, ale nemohol, lebo Pán mojej manželke povedal Slovo zasľúbenia: Prevediem ťa cez more. Prevediem ťa na pevninu. A ona - prešla.

Pán nás pripravuje na „koniec všetkého“.

Priveľa známych ľudí umrelo v mojom okolí. Mladých. V strednom veku. Opäť...podľa Písma. A vo vašej blízkosti budú ľudia hynúť. Kým to pohlo? Aj my z Putujúcej cirkvi sme sa dostali do osídiel hrobu. A predsa nie! Nad tým bolo Pánovo Slovo: Chceš byť zdravý? Vedel som, že odpoveďou bude proces, hoci som chcel byť zdravý hneď. Načo bol dobrý ten proces? Na to, aby som sa učil zvestovať: Každé ľudské telo je len tráva. Iba kvet trávy, ktorý uvädne. Naozaj, ľudia sú tráva.

Pán ma učí rozvahe v Prísloviach (2.kapitola).

Musel som pod tým textom priznať Bohu pravdu o mne samom. Bijem sa s ľuďmi ústami. Celé dlhé roky!

Myslieť na iných ma učí podľa vzoru Pavla, ktorý sa modlil za iných v putách (List Filipským).

Keď som bol úplne skormútený, objavil sa mi pred očami aj najväčší nepriateľ ako človek. Už nie človek ako nepriateľ! Už nepriateľ ako človek. Hľadaj moju tvár! Čiu tvár? Kto hľadá Božiu tvár, nachádza vždy aj človeka. A v každom jeho hriechu vidí bolesť.