Úplne prijatý do Božej milosti.

Božie prijatie je spojené „s tým dňom“. Je to deň, ktorý si večne pamätáme. Už dnes si ten všedný deň pamätáme ako večný. Takú má silu. Takú má razanciu. Je v ňom Božia pečať. Stopa. Boží hlas. Láme cédry. Všetko, čo sa vo mne zdalo byť pekné, múdre, vysoké, silné, bolo „len cédrom“, ktorý ešte musel byť zlomený. Pre ten nádherný pozemský céder som nevidel jas Božej veleby! Čo je tým cédrom? Zdravie, pokoj duše, zabezpečenosť života. To je libanónsky céder. Pán nám však chce dať celý chrám cédrov, nie jednotlivé cédry! Pán nám chce ukázať súvislosť pozemského života s večným. To je pre nás, kým sme ešte v tele, rozhodujúce. Súvislosť pozemského života s večným. Jákobov rebrík. Kristus v nás. Les cédrov, celý sad pokoja je v tom: vo vstupe do úplnej Božej milosti. Milosť Božiu môžeme vidieť z dvoch strán: zo strany záchrany Božej, zo strany kríža, a zo strany prameňov spásy. „S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy.“ (Izaiáš 12, 3). Vojsť do krajiny prameňov spásy a čerpať z nich je úplná a dokonalá milosť. Je Boží chrám, umiestnený uprostred hraníc milosti. V krajine milosti je palác. Dom Boží. Chrám. Je večná radosť. Volá sa jasanie a plesanie. Milosť zo všetkých strán. Boží štít a Božia pavéza! Milosť vnútri Božieho srdca. Koľko prameňov spásy je v Božom srdci? Láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Pramene Ducha! Ovocie z tých prameňov! Poďte všetci, ktorí ste preťažení, povedal Pán Ježiš, a ja vám dám odpočinutie. Poďte!

Som chorý, ale nežiadam si zdravie. Chcem Teba, Pane! Uvidím, ako padne prvý i posledný céder môjho života. Moja túžba po zdraví, ktorá Ťa chcela v čase choroby zakryť, i môj strach z choroby, ktorý ťa dlho odmietal pustiť k slovu, nazvanému: jas a veleba!

Najprv musíme obrátiť k Pánovi tvár. Robíme to dobrorečením. Pánovi dobrorečí celý náš človek. Dobrorečíme mu vďakou za príbeh svojho života. Za to, ako nás do života umiestnil a čím nás v ňom obklopil. Dobrorečíme Mu za to, že je nám blízky a že máme vo svojom okolí blízkych ľudí. A tiež za to, že sme sa mohli aj my - sami sebe! - stať blízkymi. Potom Mu dobrorečíme za blízku, to znamená darovanú prácu a poslanie. A potom za to, že naša práca sa mohla stať pre nás službou na vyvýšenie Jeho mena. Tak dobrorečí duša. Duša, celý človek. Duša, my, obklopení darmi Božej starostlivosti.
Potom si uvedomíme, že Boh je väčší ako náš život. To znamená: Sme Ním po všetkých stránkach vždy vo všetkom zaistení a obklopení Jeho ochranou. A vôbec nezáleží na tom, akí práve sme. V akom stave, v akej situácii, v akom rozpoložení, s akou nádejou a s akým empirickým dúfaním. Tu je živý Boh, ktorý všetko prevyšuje! Máme Ho dokonca možnosť vyznať ako vyvýšeného v čase, keď Jeho vyvýšenosť nijaká čiastočka z nás nevidí a nevníma. Keď o nej vie len celé naše vnútro, ktorého pevnosť si sami nevieme a nemôžeme nikdy zaistiť. Lebo práve náš vnútorný človek je zaistený len Duchom Božím a ničím pozemským. Len prameňmi spásy. Vieš o tom, že Pán ťa denne privedie a privádza k prameňom spásy? A že niet takej púšte, v ktorej by ich pre teba neotvoril? Spomeň si na Izmaela! Spomeň si na Izáka! Spomeň si na Samaritánku!“ Pripomeň si Božie skutky, lebo tvoj Pán sa v nich chce s tebou veseliť! To je viera. To je dôvera človeka, ktorý Pána miluje.

K akému prameňu spásy nás privádza Pán v chorobe? Poď a hľaď! A čerpaj z neho!

„Priodel si sa nádherou a velebou, halíš sa do svetla sťa do rúcha.“ (Žalm 104,1-2). Čo je choroba? Je to pohľad na vlastný rozbitý stan, v ktorom je takmer všetko vnútri spustošené. Je to pohľad na taký svoj stan, ktorý nikoho neláka. Je to opustenosť a samota v slabosti tela i duše. Ale tu Pán vraví: Ja „rozpínam nebo ako stan“ – nad tebou! To je oáza v púšti nášho života, nech je navonok i vnútorne akokoľvek ohrozený, otrávený, zničený. Pros Pána, aby roztiahol nad tvojou tvárou nebo ako stan, a budeš mať – v Bohu svoju záštitu. Svoju tôňu. Svoj pokoj. I zdravie v chorobe. Zdravie, ktoré bude silnejšie ako choroba. Kto ho vie definovať? Kto ho vie privolať? Je to sám Pán vo svojom sklonení sa k človeku. Je to naše nebo, rozopäté ako večný stan života.